Nové Turecko
Erdoganovi sa to napokon podarilo. Už minulý rok Turci v referende rozhodli o výmene parlamentnej demokracie za prezidentskú. Cesta bola vydláždená aj pokusom o puč a potvrdená nedávnymi predčasnými voľbami, ktoré s prehľadom vyhral Erdogan so svojou stranou AK Parti.
Nový systém v prvom rade obmedzuje moc armády. Tá už nemá právo zasiahnuť do politického diania a zvrhnúť vládu, či súdiť ich jednotlivých predstaviteľov. Okrem toho sa vojsko ocitá pod jurisdikciou civilných súdov. Tie vojenské môžu po novom zasahovať len v disciplinárnom konaní proti dôstojníkom. Možnosť vyhlásenia stanného práva armádou bola zrušená.
Prezident získava moc premiéra a post premiéra sa tým pádom ruší. Prezident má možnosť vymenovať viceprezidentov. Ich počet nie je určený ústavou. Prezident môže byť aj naďalej členom, či hlavou politickej strany. Tým pádom môže R. T. Erdogan ostať v čele politického hnutia a podpisovať zákony, ktoré toto hnutie predkladá.
Prezident bude mať ďaleko väčšiu moc zasiahnuť do života ľudí. Sám môže predkladať zákony, ktoré však nesmú ohroziť základné ľudské práva aj keď môže napríklad rozpustiť, či nedovoliť protest. Namiesto stanného práva môže vyhlásiť ekvivalentný „núdzový stav“. Vyhlasuje ministrov, ale aj akademických pracovníkov. Jedným z jeho prvých krokov bolo vymenovanie vlastného synovca Albayraka za ministra financií. Ten sa ako minister energetiky dostal v minulosti do podozrenia kvôli údajnému obchodu s teroristami z Islamského štátu.
Návrat islamu
Silnejší prezidentský systém však nie je až takým odklonom od modernej Attaturkovej republiky založenej po rozpade Osmanskej ríše, ako návrat náboženstva do verejného priestoru.
Turecký novinár Ahmet Insel hovorí o novej ére „erdoganizmu“, ktorá sa prejavuje islamizmom, nacionalizmom a aforizmom. A práve tento islamizmus stojí za viacerými nenávistnými mocenskými prejavmi tejto krajiny. Sám prezident Erdogan sa už minulý rok vyhlásil za chalífu a nasledovníka osmanských vládcov. Na verejnosti sa zvykne ukazovať aj s Koránom, čo naposledy potvrdil svojim čítaním svätej knihy počas veľkonočného pondelka v niekdajšej kresťanskej katedrále – Hagii Sofii v Istanbule. Okrem toho sa jeho rétorika točí aj okolo „špinavého plánu Západu“, ktorý chce zničiť moslimskú jednotu.
Na margo vzostupu európskeho nacionalizmu poznamenal minulý rok turecký minister Mevlut Cavusoglu, že sa starý kontinent blíži k náboženskej občianskej vojne. Okrem toho tureckými médiami vyzdvihovaná rozvojová agentúra TIKA sa momentálne v Izraeli dostala do zlého svetla svojimi investíciami do komplexu chrámovej hory. Aj tam sa podľa slov vysokého bezpečnostného zdroja, ktorý ostal v anonymite prejavuje: „... že (prezident Erdogan) vidí samého seba ako tureckého sultána, pripraveného na návrat Osmanskej ríše“.
Prejavuje sa to v Sýrii
V Sýrii má Turecko veľké plány. Prezident Erdogan sa viac krát vyjadril, že existuje „červená línia“, ktorú ak prekročí prezident Bašar Asad, Turecko zaútočí. V tomto prípade sa jedná hlavne o dve oblasti na severe Sýrie – okolie mesta al-Báb a Afrín, ale aj mesto Idlíb, okolo ktorého Ankara vybudovala vojenské pozície na jeho ochranu pred Damaškom. Toto mesto Turecku pripadlo po jednaniach v Astane a dnes v rozhovore s prezidentom Putinom potvrdil R. T. Erdogan, že útok na mesto režimom by znamenalo vážne porušenie dohody. Do mesta sa v posledných rokoch zvážali revolucionári a džihádisti, ktorí odmietli odložiť zbrane.
V meste al-Báb už Turecko založilo niekoľko fakúlt vlastnej Harranskej univerzity. Za týmto gestom môžeme vidieť snahu poskytnúť vzdelanie Sýrčanom zasiahnutých konfliktom, ktorým Ankara skutočne všemožne pomáha. Môžeme však za tým vidieť aj snahu o kultúrnu expanziu na severe krajiny?
Faktom zostáva taký Afrin Turecko podľa slov zástupcu premiéra Recepa Akdağa nehodlá vrátiť späť do rúk Damašku. Skôr ju chce vrátiť „pôvodným obyvateľom“ v „demokratickom procese“. Tieto slová však prichádzajú po tom, čo turecká armáda so spriatelenými džihádistickými milíciami vyhnala z domovom desiatky tisíc civilistov a videá o plienení ich domovov a miest obehli celým internetom. Okrem toho Turci so svojimi milíciami údajne vyhnali aj členov starej náboženskej komunity jezídov, ktorí sú nanešťastie už tradičným cieľom islamistických a džihádistických hnutí. Tento „demokratický proces“ minimálne nezačal veľmi demokraticky. Okrem toho do Afrínu Ankara hodlá presťahovať sýrskych – arabských utečencov, čo vyvoláva obavy o arabizácii tohto prevažne kurdského regiónu.
Ankara tieto oblasti nehodlá vrátiť Damašku. Uvažovať o tom začne až v prípade pádu režimu Bašara Asada. Dovtedy tam vytvorí vlastnú správu z lokálnych, ale aj nasťahovaných Sýrčanov. Vylúčená nie je ani postupná anexia týchto území, čo by sme mohli považovať za skutočnú neo-osmanskú teritoriálnu expanziu. To že je anexia možná aj v 21. storočí dokázalo nedávno Rusko Krymom.