2 klasické tábory
Zábery bezvládnych tiel, ktoré obleteli svet jasne dokazujú použitie neurotoxického plynu. Vôbec sa nejedná o prvé podozrenie tohto druhu. Chemické útoky sa v konflikte mali objaviť už pred tým. Izraelské ostreľovanie strategických cieľov sýrskej vlády tohto roku malo byť zamerané práve proti skladiskám nekonvenčných zbraní. Izraelský prezident Šimon Peres spolu s premiérom Benjaminom Netanyahuom sa k celému incidentu vyjadrili s dostatočne razantnou rétorikou: „Nadišiel čas na spoločné úsilie odstránenia všetkých chemických zbraní zo Sýrie“ (Š.P.); „Náš prst je na kohútiku, avšak s neustálou rozvahou“ (B.N.). Tieto a podobné vyjadrenia by mali obhájiť ďalšie zásahy židovského štátu do momentálnej situácie. Podľa môjho názoru však nebudú v najbližšom čase presahovať akcie, ktoré už v minulosti podnikli a teda – nové ostreľovanie vládnych muničných skladov, či vojenských laboratórií.
Zatiaľ čo Izraelská vláda rieši potenciálne zásahy, Mosad podporuje Západ v podozrení, že zbrane použili práve Assadové vojská. To že s možnosťou intervencie sa Európa spolu s USA (a inými potenciálnymi spojencami) zaoberá už dlhšie je každému, kto situáciu aspoň trochu sleduje, jasné. V tomto bode sa nechal vypočuť aj francúzsky filozof a člen bývalého Sarkózyho kabinetu – Bernard Henri-Lévy, obhajujúci vyhlásenie bezletovej zóny nad Lýbiou (2011). Podľa neho je už len fakt, že si vojna vyžiadala viac než 100 000 ľudských životov dostatočným argumentom pre zásah.
Okrem Francúzska, o ktorom sa diskutuje či v moslimskom svete nepreberá po Amerike pozíciu akéhosi „bojovníka proti terorizmu“ (zásahy v Lýbii, či Mali), sa do situácie znova vložili práve Spojené štáty, ktoré sa pod prezidentom Obamom zaviazali k postupnému sťahovaniu vojsk z problémových oblastí regiónu. Nie len rokovania o ďalších krokoch, no najmä posilnenie ich flotily v Stredozemnom mori sa dočkalo veľmi skorej odozvy z „druhého tábora“. Abbas Arakij, hovorca iránskeho ministra zahraničných vecí prízvukoval, že vyslanie bojových lodí môže situáciu len zhoršiť. Ďaleko razantnejšie sa vyjadril brigádny generál Massúd Džazajeri, ktorý varoval Ameriku pred prekročením „červenej línie“ označujúcej hranice Sýrie, ktoré by mohlo mať viaceré nepríjemné konzekvencie pre Biely Dom (Teheran Times).
Rusko, doposiaľ najväčší spojenec Assadovho režimu, vytvorilo spolu s Veľkou Britániou, USA a Francúzskom tlak na začatie prešetrovania celého incidentu. Pozorovatelia OSN tak budú v najbližších dňoch skúmať podozrenia z použitia nekonvenčných zbraní.
Čo bude ďalej?
Len veľmi ťažko sa dá predpokladať, ako vyšetrovanie skončí. Mosad má v celej veci vraj jasno. Podobne však vyznievajú aj podniknuté kroky Ameriky. Zdravý rozum sa však proti tomu bráni. Aj internetové fóra a komentáre sa akosi nevedia zmieriť s tým, že by Assad mohol použiť chemické zbrane. Prečo by to aj robil? Aký by mal na to dôvod? Prieskumy ukazujú, že drvivá väčšina sýrskych občanov stojí na jeho strane. Prečo by teda útočil na svojich podporovateľov? Okrem toho si prezident musí uvedomovať, že použitie tohto druhu arzenálu by malo za následok intervenciu Západu, ktorý sa s touto myšlienkou už dlhšie zahráva a v podstate aj čaká na dostatočnú zámienku.
Ďalšou celkom podstatnou otázkou je: „Nakoľko stoja krajiny Západu za počatím celej 'Arabskej jari'?“ Nebol by to totiž historicky prvý zásah podobného charakteru. V minulosti to bol práve perzský Irán, ktorý svoju revolúciu zažil aj vďaka zásahu tajných služieb demokratických zemí. Otázky tohto typu sú však pomaly na úrovni konšpiračných teórií, preto sa im tu nebudem venovať. Až čas bude môcť podať jasné odpovede. Faktom však zostáva to, že Západ, v spojení so Sa'údskou Arábiou a Katarom, si nepraje naďalej z toho či onoho dôvodu vidieť Assada na poste Sýrskeho prezidenta. A v budúcnosti spraví všetky možné kroky pre jeho odstránenie a vytvorenie demokracie v tejto chudobnej blízkovýchodnej krajine. Či už sú dôvody ekonomické, politické, alebo principiálne – podpora rebelov proti autoritatívnej vláde podobajúcej sa despotizmu.
Putin na druhej strane hraje skvelú diplomatickú hru v ktorej každým jedným zásahom získava ďalší cenný politický kapitál. V prípade zásahu by sa vzťahy medzi pomyselným „Západom“ a „Východom“ určite naštrbili, avšak jednoznačne by neboli natoľko poškodené ako zásahom proti ši'ítskemu Iránu, ktorý je v celom konflikte zainteresovaný. Najmä Čína s množstvom investovaného kapitálu by sa nehodlala tejto krajiny vzdať. Okrem toho, nemenovaný zdroj pre televíziu Al-džazíru potvrdil, že práve perzský štát by mal byť po vyriešení situácie v Sýrii na rade.
Je otázne ako skončí vyšetrovanie OSN započaté dnešným dňom. Jedno je však jasné; v prípade, že dospeje k pozitívnemu výsledku (použitiu zbraní režimom), Rusko bude jasne protestovať. A celková pomyselná dištinkcia „Východu“ a „Západu“ sa bude stále viac prehlbovať.
