Dve strany jednej mince
Keď v 15 marca začali protesty namierené proti sýrskej vládnej strane Ba'as a následné násilné snahy o ich potlačenie priniesli pozornosť Západnej verejnosti (do istej miery) unesenej „Arabskou jarou" a „demokratizáciou" Blízkeho Východu, len málokto dokázal odhadnúť celkovú dĺžku a hĺbku tohto konfliktu. Západ, ktorý tak vehementne doteraz obhajuje právomoc Sýrskej opozície a Sýrskej oslobodeneckej armády (ďalej už len „FSA") si možno až teraz uvedomuje chyby vlastných krokov. Dôkazom toho je aj vyjadrenie amerického prezidenta Baraka Obamu, ktorý počas svojej nedávnej návštevy Palestíny priznal, že zvrhnutie Sýrskeho prezidenta nemusí nutne viesť k mieru, ale môže pokračovať ďalším krviprelievaním medzi jednotlivými ozbrojenými skupinami (tvz. „FSA") pôsobiacimi v krajine.
Vojna v Sýrii zažíva „špinavé triky" už od svojho počiatku. Ak sa človek pozrie na vyjadrenia Sýrčanov na začiatku „Arabskej jari", zistí že možnosť ozbrojeného povstania bola extrémne nízka. Podobne sa vyjadrovali aj analytici - priemerný sýrsky občan je človek bojujúci s vlastnými ekonomickými problémami, ktorý nemá nič proti (na moslimské pomery) sekularizovanej vláde prezidenta Bašara al-Assada. Jeho osobnosť a postoj k politike Izraela si na strane druhej vydobyli rešpekt u väčšiny obyvateľov Sýrie. Olej do ohňa začala, podľa môjho názoru, prilievať najmä katarská televízia Al-Jazeera, ktorá viacerými živými vstupmi a niekedy, skutočne nie veľmi podarenými, hereckými výkonmi svojich reportérov značne skresľovala zásah vládnych jednotiek. Nijako sa nesnažím o zľahčovanie týchto zločinov, akurát chcem poukázať na fakt, že vyššie menované moslimské médium k celej veci vôbec nepristupovalo objektívne. Známa je tiež aféra modelov Sýrskych domov, ktoré boli na rôzne zákazky zhotovované a následne preberané a vysielané aj Západnými médiami. Jednalo sa o nehoráznu fabuláciu dopadov vojny v celej krajine a jednotlivých mestách. Čitateľovi s prístupom na internet nepotrvá dlho, kým objaví články zaoberajúce sa touto témou (dostupné sú aj v Českom jazyku).
Západ
Západ (Európa a USA) má na pohľad jasný a značne zjednodušený názor. V ňom vystupuje prezident Assad ako autoritársky tyran, ktorý nehodlá pustiť moc zo svojich rúk aj za cenu ovplyvňovania výsledkov demokratických volieb (v posledných voľbách, ktoré OSN označil za podvod, vyhral práve sýrsky prezident), či vyvražďovania vlastného národa. Naše médiá majú, na druhej strane, tendenciu vykresľovať povstalcov ako heroických bojovníkov z rád obyčajných ľudí, ktorí sa rozhodli skoncovať, v zmysle spravodlivosti a demokracie, so sýrskym Leviatanom.
Východ
Uvedomujem si aké problematické dokáže byť geopolitické rozdeľovanie sveta na „Východ" a „Západ" (keďže minimálne z ekonomickej perspektívy by sme skôr mali hovoriť o „Severe" a „Juhu"). Aj napriek tomu si práve konflikt v Sýrii vynútil rozdeľovanie sveta na klasické „bloky". Rusi (spolu s Čínou, Indiou a inými) sa zastávajú opačnej strany sporu. Pre tieto krajiny sú povstalci synonymom terorizmu. Ich akcie sú označované za teroristické útoky islámistov (niekedy priamo saláfistov), ktoré majú (za pomoci Západu) destabilizovať sekulárne štátne zriadenie v Sýrii. Na rozdiel od našich vojnových reportérov, ktorí sú výlučne na strane rebelov, sa Rusi prikláňajú k vládnym jednotkám obhajujúc legitimitu vlády strany Ba'as. Veľmi dobrým príkladom, ktorý môže čitateľovi priblížiť ich (určite taktiež nie úplne správny a „čistý") pohľad je napríklad dokument Sýrske správy: pohľad z prvej línie, ktorý je verejnosti sprístupnený na youtube (s anglickými titulkami).
Sýria
Kto mal na začiatku „Arabskej jari" nepríjemné tušenie, že Západ je v celom procese ďaleko viac zapojený, než sa môže na prvý pohľad zdať, mal v konečnom dôsledku pravdepodobne pravdu. Naznačovalo to napríklad vytvorenie bezletovej zóny nad Lýbiou, či istambulské rokovania medzi rebelmi a Západom za zavretými dverami. Dnes je už jasné, že štáty západnej Európy (konkrétne Francúzsko a Veľká Británia) posielajú do Sýrie materiálnu podporu (zbrane a muníciu). Za pomoci významných moslimských spojencov (v podstate celej Rady arabských zemí), najmä Sa'údskej Arábie a Kataru sa cez Chorvátsko, za logistickej podpory Ameriky, prenášajú zbrane pre povstalcov. Spojencom Západu je v tomto konflikte aj Turecko, ktoré požiadalo OSN o zabezpečenie hraníc pomocou raketového systému patriot. Práve tajné služby Turecka a Ameriky sú často obviňované z napomáhania povstalcov. Nezodpovedanou, a podľa mňa aj najpálčivejšou, otázkou zostáva: „Aký politický kapitál chcú tieto (najmä moslimské) krajiny z celej situácie vyťažiť?" Odpoveď nie je vôbec jednoduchá. Netrúfam si ani odhadnúť ambície Sa'údov, či Kataru (Sa'údská Arábia je často obviňovaná práve z podpory teroristických skupín; Katar sa len pred nedávnom stal prvou krajinou, kde si Táliban otvoril svoje legitímne politické centrum). Na druhej strane vyzerajú byť dôvody európskych krajín veľmi prozaické - peniaze (či už vo forme hmotnej pôžičky - zbraní a výbavy, alebo porevolučnej spolupráce).
Nanešťastie to skutočne vyzerá tak, že celá FSA je nezmyslom obhajovaným našim pohľadom na realitu. Len na území Turecka vzniklo minimálne deväť výborov, alebo vojenských rád, ktoré sa prehlasovali za vodcov Sýrskej oslobodeneckej armády. Zo všetkých pokusov bol len jediný podporený priamo poľnými veliteľmi. Deviaty výbor vedený Sálim Idrísom bol v roku 2012 podporilo 50 000 povstaleckých vojakov. Jednalo sa však len o podmienku, ktorú museli splniť pred ďalšou dodávkou zbraní financovanou Sa'údmi. V konečnom dôsledku je „FSA" zložená z neorganizovaných lokálnych bandérií, z ktorých niektoré už teraz vedú mierové rokovania s vládou Sýrie.
Výhľady do budúcnosti
Sýria je plná zbraní a tie plodia násilie. Človek, ktorý si predstavuje, že pri verejnom rozdávaní zbraní a munície sa ako prví prihlásia mierumilovní ľudia bojujúci za zlepšenie kvality svojho života, nie je úplne mentálne pripravený na skutočný život. Samozrejme prví kto sa o tieto zbrane prihlási sú pasívne agresívne bytosti hľadajúce moc (či už politickú, alebo fyzickú) s hyper frustrovaným egom. Takýto ľudia nedokážu vytvoriť nič iné len dlhotrvajúci konflikt, ktorý bude mať (a určite už aj má) nepredstaviteľné následky na budúce generácie. Známe sú aj fotky, kde „rebelský veteráni" z Lýbie s výsačkami al-qáidy vyučujú bojové taktiky gerilovej vojny. Nepríjemným detailom je tiež stále vyššie percento moslimov z Európy (najmä Anglicka a Francúzska), bojujúcich na strane povstalcov.
Sýria je v patovej situácii. Nikto, ani „Západ" ani „Východ", si nemôže dovoliť intervenciu. To by mohlo znamenať výrazné porušenie globálnych politických vzťahov. Amerika a Európa si pomaly uvedomujú, že odchodom Bašara al-Assada by sa situácia mohla len zhoršiť. Turecko a moslimské krajiny sa na druhej strane zastávajú zvrhnutia režimu. Jedinou stranou, ktorá skutočne trpí je však sýrsky ľud, ktorého prosby pravdepodobne nevypočuje a nepochopí asi žiadna zo zainteresovaných strán.
