Kobani – Kurdi a Turecko

Autor: Tomáš Davidov | 17.10.2014 o 13:00 | Karma článku: 6,27 | Prečítané:  877x

Aj napriek tomu, že samotný boj o mesto Kobani nie je ani zďaleka najpodstatnejšou časťou celého konfliktu, jeho vývoj poukazuje na niekoľko zaujímavých okolností: kurdský boj za vlastnú štátnosť, participáciu rôznych „anti-džihádistických frakcií“, ale aj taktické vyčkávanie Tureckej vlády spojenej s nevôľou k pomoci Kurdom.

Turecko a „otázka Kurdov“

 

Turecko samo nevidí v prebiehajúcom boji medzi Kurdmi a bojovníkmi Islamského štátu, žiadneho „dobrého“. Kurdská menšina, tvoriaca podľa odhadov 15-25% obyvateľstva sa už v minulosti niekoľkokrát snažila o vydobytie vlastnej samostatnosti. Militantný separatisti z PKK (Kurdská Robotnícka Strana) sa v roku 1981 pokúsili o strhnutie moci v anatólskych provinciách, čo viedlo k jednej z najväčších blízkovýchodných občianských vojen, ktorá skončila v deväťdesiatych rokoch a vyžiadala si minimálne 35 000 obetí. PKK, ktorá je podľa viacerých západných inštitúcií, vrátane NATO, považovaná za teroristickú organizáciu, uzavrela minulým rokom s Tureckom prímerie. Je teda pochopiteľné, že sa samotná vláda Turecka odhodlala, a aj to až pod značným tlakom novovzniknutej koalície, iba k uvoľneniu svojich letísk Západu, či humanitárnej pomoci v podobe výstavby utečeneckých táborov, zatiaľ čo do samotných bojov – či už v podobe priameho vojenského zásahu, alebo zásobovania kurdských bojovníkov muníciou a zbraňami, sa doposiaľ nezapojila.

 

Európsky „Anti-džihádizmus“

 

Nie je to len Islamský Štát, ktorý láka mnohých, najmä mladých, bojovníkov medzi svoje rady. Nedávna mediálna glorifikácia Kurdského odporu taktiež priniesla viacero prívržencov ochotných bojovať proti džihádistom. Okrem Kurdov tak na hranice konfliktu prichádzajú aj turecký ľavicový „extrémisti“, ultra-liberáli, či „anti-fašisti“ - zástancovia ľudských práv, práv žien a menšín na území Turecka (informoval o tom Európsky internetový AFA portál – i-f-a.org, ktorý situáciu v Kobani neustále monitoruje), ale aj obávaný holansdký motorkársky gang „No Surrender“ (podľa Russia Today). Paradoxne môže vyznievať vyhlásenie hovorcu holandského prokurátora – Wim de Bruina, v ktorom explicitne schvaľuje snaženie gangu a potenciálne aj iných obdobných skupín: „Pripojenie k zahraničným armádnym silám, ktoré bolo v minulosti trestné už nie je naďalej ilegálne“. Kým sa teda členovia gangu nezapoja do vojenskej akcie proti Holandsku, týrania, alebo znásilňovania, bude ich boj proti Islamskému Štátu právne tolerovaný. Na druhej strane – už len príprava na boj v radoch ISIL-u je protiprávna a môže viesť k trestnému stíhaniu. Fenomén európskeho „anti-džihádizmu“ - otvorenej participácie skupín, ktoré nie sú momentálne v priamom ohrození novovzniknutého Islamského Štátu, či už v rámci snahy o pomoc Kurdom, alebo jednoducho v boji proti islamským ozbrojencom sa tak možno v budúcnosti ešte viac prehĺbi. Holandsko a jeho právny konsenzus sa v budúcnosti môže stať precedensom viacerých krajín Európy, podporujúc tento fenomén v jeho vzostupe.

 

Kurdi a Kurdistan

 

Irak je po páde Saddámovho režimu rozdrobenou krajinou. Sever – Kurdistán, ktorý sa stal autonómnou provinciou s vlastnou regionálnou vládou a hlavným mestom Erbil, sa najmä v dnešných dňoch stal stredobodom pozornosti viacerých západných médií ako bašta odporu Islamského Štátu. Američania región, ktorý mimochodom drží nemalé zásoby ropy (45 miliárd barelov / na porovnanie so 143 miliardami kapacít Iraku – po Sa´údskej Arábii druhého najväčšieho ropného „magnáta“), pri opúšťaní Iraku zanechali v rukách dostatočne vycvičenej a vyzbrojenej armády – Peshmerga forces, so sieťou armádnych check pointov, ktoré, na rozdiel od irackých síl, dokázali čeliť expanzii Islamského Štátu.

Región sa tak so svojou vojenskou kapacitou a pokojom, ktorý sa vláde darilo udržať stal v poslednom čase v podstate jedinou prosperujúcou časťou, inak veľmi nepokojného štátu. Z nepokojov sú často obviňované najmä sektárske – a teda náboženské rozpory, nekompetentná vláda – predstavovaná napríklad nedávno odvolaným premiérom ´al-Málikom, ako aj, často obchádzaný a západom ignorovaný tribalizmus, ktorý sa zdá byť nevhodný pre automatickú aplikáciu liberálne-demokratického vládneho zriadenia Amerického typu (na rozdiel od Západu si ISIL vytvoril vlastnú inštitúciu na rozvoj a udržiavanie medzi-kemňovej komunikácie, aj vďaka ktorej, bol schopný tak hladko, a často aj za pomoci jednotlivých kmeňov, či už obsadiť, alebo kontrolovať obsadené územia). Irak sám, odhliadnuc od Kurdistanu, nie je koherentným štátnym útvarom. Nie je to len sunnitský stred, ale aj ší´itsky juh (ší´iti sami tvoria približne 60% celkovej populácie krajiny), ktorý proklamoval, v podstate hneď po vpáde bojovníkov Islamského Štátu, svoju vôľu k referendu za vznik vlastného štátu.

 

Kurdistan a budúcnosť Kurdov

 

Kurdi, ktorých žije podľa odhadov zhruba 30 miliónov, a ktorí si v minulosti zažili viacero násilia a snáh o ich vyhladenie (napríklad pokus Saddámovho bratranca - „Chemického ´Alího“), tak v dnešných dňoch pozerajú na vývoj v Sýrii a Iraku ako na ohromnú šancu. Počiatočná fáza Arabskej jari, ktorá sa najdesivejšie prejavila na občianskej vojne v Sýrii a v ktorej mladí Kurdi participovali, často na strane novovznikajúcich teroristických skupín (ISIL, fronta an-Nasr) v boji proti al-Asadovmu režimu, pomaly prešla do nového boja – boja za vlastný Kurdský štát.

Tento, na prvý pohľad romantický a oprávnený boj za svojbytnosť, v minulosti často utláčaného národa, však má aj svoju druhú stránku – podpora povstalcov sa totiž Západu už viackrát nevyplatila. Odhliadnuc od Irackého Kurdistanu, ktorý už teraz môžeme pokojne považovať za samostatný štát a pripravovať sa na prepísanie mapy Blízkeho východu, existujú viaceré sporné územia, ktoré Kurdi obývajú – Sýria, Irán, Turecko, etc. Je teda otázne, či vyzbrojenie a vycvičenie kurdského obyvateľstva nebude v budúcnosti viesť k ďalším snahám o strhnutie moci, tak ako sa to stalo v Turecku, 80tych rokoch a či obdobné tendencie nebudú inšpirovať ďalšie národy bez územia, ako napríklad iránskych a pakistanských Balučov.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Stálicou maďarskej politiky na Slovensku je Béla Bugár

Maďarskú menšinu na Slovensku reprezentujú v podstate od roku 1989 tie isté tváre.

KOMENTÁRE

Vyčerpá sa s Ficom III Bugárov kredit?

Most-Híd je taký baleťák na hrane.

TECH

Lysohlávky pomohli pacientom s rakovinou

Látka dokázala odhaliť pacientom nový zmysel života.


Už ste čítali?